Mons. Dr.h.c. Ján Hirka
RESUMÉ
Už dlhšiu dobu som sa chystal napísať osobné svedectvo z môjho pôsobenia v Gréckokatolíckej cirkvi. Písanie v časoch likvidácie a útlaku našej cirkvi bolo dosť nebezpečné. Po získaní slobody pre veľké množstvo naliehavých povinností nebolo zas na to ani pomyslenia. Dostal som sa k tomu až teraz, ako emeritný biskup. Rozhodol som sa pre istú formu životnej kroniky, v ktorej som podľa možnosti chcel zachytiť všetko podstatné z môjho života, ktorý bol vlastne úzko spätý s osudmi Gréckokatolíckej cirkvi v danej dobe.
Pochádzam z roľníckej rodiny. Narodil som sa 16. novembra 1923 v Abranovciach, okres Prešov. Otecko, Michal Hirka, bol roľník, počas prvej svetovej vojny bol francúzskym legionárom a potom krátky čas slúžil aj v štátnej poriadkovej službe. Starostlivosť o domácnosť i hospodárstvo zostávalo na pleciach mamičky Doroty, rodenej Krajňákovej. Školskú dochádzku som začal v roku 1930 v ľudovej škole v susedných Kokošovciach a od roku 1932, po zriadení školy, v Abranovciach. Posledný školský rok 1935/1936 som chodil do ľudovej školy v Ruskej Novej Vsi, kde som sa učil azbuku a ruštinu ako prípravu na ďalšie štúdium. V rokoch 1936/1944 som študoval na Ruskom cirkevnom gymnáziu v Prešove, založenom biskupom Pavlom Petrom Gojdičom.
Po maturite, ktorú som absolvoval 3. mája 1944, som bol prijatý do Gréckokatolíckeho kňazského seminára v Prešove a začal som študovať teológiu na Gréckokatolíckej bohosloveckej vysokej škole v Prešove. Bol to čas, keď sa k nám blížil front druhej svetovej vojny a z toho dôvodu bolo štúdium na konci roka 1944 prerušené. V decembri 1944 bombardovali Prešov a do seminára sme nastúpili znova až na jar v roku 1945. Všetky životné skúsenosti mali hlboký vplyv na formovanie môjho duchovného života a svojím spôsobom predurčili moju cestu ku kňazskému povolaniu.
Po štyroch rokoch štúdia ma prešovský biskup Pavol Peter Gojdič poslal spolu s ďalšími deviatimi bohoslovcami na ďalšie štúdiá — na Teologickú fakultu Karlovej univerzity do Prahy. No záver mojich štúdií v Prahe bol už poznamenaný ťažením štátnej moci proti Cirkvi. Arcibiskupovi Beranovi, ktorý bol na čele fakulty, nedovolili na sviatok Božieho tela pokojne slúžiť svätú omšu, pretože chrám sv. Víta obsadili naverbovaní komunisti a sv. omšu rušili hlasnými nemiestnymi pokrikmi a skandovaním komunistických hesiel. Arcibiskupa sme pri jeho odchode z katedrály chránili svojimi telami a takto sme ho odprevadili do arcibiskupského paláca. Lenže od tej chvíle bolo na neho uvalené domáce väzenie. V seminári v Dejviciach nám ešte v tú noc urobili domovú prehliadku. Štúdiá sa mi však podarilo úspešne ukončiť, na konci ktorých som 14. júla 1949 dostal od Teologickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe Absolutórium.
Nižšie svätenia, ako aj subdiakonát i diakonát mi udelil v Prešove otec biskup Pavol Peter Gojdič. Za kňaza ma vysvätil Dr. Vasiľ Hopko, prešovský pomocný biskup, dňa 31. júla 1949 v kaplnke prešovského kňazského seminára. Kňazské vysviacky v prešovskej katedrále vtedajšia štátna moc totiž zakázala. Po vysviacke som ako novokňaz dostal dekrét na biskupský úrad do funkcie koncipistu a zároveň aj za výpomocného duchovného do Lutiny. Krajský cirkevný tajomník mi však výpomoc v Lutine zakázal. Preto som od februára 1950 dostal nový dekrét za kaplána do Prešova popri práci koncipistu na biskupskom úrade. Od decembra 1949 boli na biskupskom úrade štátni zmocnenci, ktorí kontrolovali návštevy i všetku poštu, a tak som sa aj ja dostal pod štátny dozor.
Po likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi, dňa 28. apríla 1950, som sa skrýval a pokračoval tajne v pastoračnej činnosti. V tom čase som úzko spolupracoval s otcom Ivanom Ljavincom, ktorý mal tajné fakulty a kompetencie ako generálny vikár. Popri tajnej pastorácii sme pracovali ako pomocní robotníci na stavbách. Napríklad s Rómami sme hasili vápno, robili sme pomocníkov murárom a pod. V októbri 1952 som prišiel do Prešova, ale tu ma tajná bezpečnosť vystopovala a dňa 25. októbra 1952 som bol zatknutý. Dostal som sa do vyšetrovacej väzby v prešovskej väznici, kde vládol stalinský režim so všetkou krutosťou. Vo vyšetrovacej väzbe som bol šesť mesiacov a stále na samotke. Ľudový súd v Prešove ma dňa 28. apríla 1953 odsúdil na tri roky väzenia pre „trestný čin marenia dozoru nad cirkvami a náboženskými spoločnosťami podľa § 173 ods. 1 Trestného zákona". Odvolal som sa, ale aj napriek tomu ma po skončení súdneho pojednávania dopravili do väznice v Ilave. Policajt, ktorý ma tam s eskortou viedol, mi povedal: „Máte veľmi zlú charakteristiku, ste nebezpečný" Umiestnili ma na najvyššom poschodí medzi väzňov odsúdených na trest odňatia slobody od desať rokov až po trest smrti. Bol tam sprísnený režim. Dostával som len polovičnú dávku jedla a na prechádzku na väzenský dvor ma pustili len raz do týždňa. Tu som bol väznený až do 4. júla 1953, keď' ma na základe amnestie prezidenta republiky Antonína Zápotockého prepustili na slobodu.
Domov som však prísť nemohol, lebo aj naďalej pre mňa platil trest zákazu pobytu v Košickom a Prešovskom kraji, ktorý som dostal na dobu päť rokov spolu s rozsudkom. Na tento zákaz sa amnestia nevzťahovala. Podarilo sa mi zamestnať na strednom Slovensku v Mostárni Brezno. Štátna moc ma ani tu nenechala na pokoji. Tajná bezpečnosť ma sledovala a dňa 20. septembra 1955 som bol znova zatknutý. V tých dňoch zatkli viacerých gréckokatolíckych kňazov i rehoľné sestry. Medzi zatknutými bol aj otec Ivan Ljavinec, neskorší pražský apoštolský exarcha, kňazi Mikuláš Sigeti, Emil Zorvan st., Vladimír Molčáni, rehoľná sestra Nikolaja Mydlíková a ďalší.
Po deviatich mesiacoch vyšetrovacej väzby v Košiciach, keď' mi hrozilo odsúdenie za velezradu, som bol eskortovaný spolu s ostatnými obvinenými do Prahy na Ruzyň, kde som vo vyšetrovacej väzbe čakal na súd. Súdny proces sa konal na Najvyššom súde v Prahe, trval deväť dní a dňa 6. septembra 1956 bol vynesený rozsudok. V ňom som dostal trest dva a pol roka väzenia za „nepriateľské združovanie proti republike." Hneď' po rozsudku som bol deportovaný do tábora nútených prác v Rtynč v Podkrkonoší, kde sa v hlbinnej bani dolovalo uhlie spolu s uránovou rudou. Bolo nás tam asi 75 kňazov rôznych vierovyznaní spolu aj s inými väzňami. Tam som si bytostne uvedomil silu ekumenizmu. Práca v bani bola mimoriadne namáhavá a nebezpečná. Pracovalo sa v nízkych slojoch a riziko banského nešťastia bolo veľmi veľké. Zasypalo aj mňa, ale mal som šťastie, lebo spoluväzni ma vyhrabali. Za takýchto podmienok som pracoval až do 20. marca 1958, čiže odpykal som si celý uložený trest.
Po prepustení z výkonu trestu som sa nemohol vrátiť domov, lebo som mal opäť zákaz pobytu v Prešovskom a Košickom kraji na dobu päť rokov. Uchádzal som sa preto o zamestnanie v Mostárni Brezno, kde som pracoval pred zatknutím, ale tam ma ako „recidivistu" neprijali. Podarilo sa mi za pomoci dobrých ľudí nájsť zamestnanie v podbrezovskej nemocnici. Tu ma prijali ako pomocného robotníka a neskôr kuriča. Po určitom čase som občas mohol aj asistovať na operačnej sále, lebo som sa usiloval o štúdium na zdravotníckej škole. Lenže úrady mi na štúdium odporúčanie nedali, vraj by zo mňa nebol „dobrý socialistický inteligent." Požiadal som preto zamestnávateľa o možnosť vyučiť sa za elektrikára, ktorého nemocnica potrebovala. Po vyučení som opravoval elektrické prístroje a zariadenia po nemocniciach i lekárskych ordináciách od Banskej Bystrice až po Červenú Skalu.
Keď' mi vypršal trest zákazu pobytu, prišiel som v roku 1965 do nemocnice v Prešove, kde som pracoval ako elektroúdržbár až do augusta 1968. Keď bola v roku 1968 činnosť Gréckokatolíckej cirkvi obnovená, stal som sa správcom farnosti v Prešove, potom okresným dekanom a 20. decembra 1968 ma Svätý Otec Pavol VI. vymenoval za ordinára — apoštolského administrátora Prešovského biskupstva s právami diecézneho biskupa. Štátny súhlas na vykonávanie tejto funkcie som dostal až 2. apríla 1969. Menovanie za biskupa však štát nepovolil.
V tomto postavení som spravoval Gréckokatolícku cirkev v celej Československej republike. Ordináriát som mal zo začiatku iba vo svojom panelákovom dvojizbovom byte, kde som býval aj s rodičmi, a až neskôr na farskom úrade v Prešove. V tom čase biskupská rezidencia ešte nebola gréckokatolíkom vrátená. Situácia bola veľmi ťažká. Bol veľký nedostatok kňazov a tí, čo boli v službe, mali väčšinou podlomené zdravie z väzení, pracovných táborov i z českého pohraničia, kde ich štátna moc vysťahovala v čase prenasledovania pre ich vernosť Cirkvi a rímskemu pápežovi.
Takmer denne som bol na cestách. Chodil som na množstvo rokovaní a vyjednávaní po všetkých krajských i okresných úradoch, ministerstvách a ďalších inštitúciách. No predovšetkým som navštevoval naše farnosti, kde bolo potrebné riešiť mnohé záležitosti, ale hlavne povzbudzovať veriacich i kňazov. Veľmi nápomocným mi bol otec biskup Dr. Vasiľ Hopko, ktorý po ťažkom väzení a nútenom pobyte v Čechách prišiel do Prešova v roku 1968 so značne podlomeným zdravím. Z rozhodnutia Svätej stolice zostal naďalej pomocným biskupom a až do svojej smrti, dňa 23. júla 1976, vykonával biskupské funkcie, ako kňazské vysviacky, posviacky chrámov a pod. Po jeho smrti kňazské vysviacky vysluhovali biskupi z Juhoslávie. Svätá stolica na gréckokatolíkov nezabudla. Pápež Pavol VI. mi dňa 21. marca 1978 udelil hodnosť pápežského preláta a pápež Ján Pavol II. v roku 1988 povýšil ľutinskú baziliku — pútnické miesto gréckokatolíkov — na Baziliku Minor.
V takej atmosfére, vládnucej v našom štáte, bolo treba spravovať miestnu cirkev až do udalostí „Nežnej revolúcie" v novembri 1989. Pád totalitného režimu priniesol veľké zmeny aj pre Gréckokatolícku cirkev. Dňa 21. decembra 1989 ma pápež Ján Pavol II. vymenoval za prešovského sídelného biskupa. Biskupskú konsekráciu som prijal od J. Em., kardinála Jozefa Tomka, v Prešove dňa 17. februára 1990 za veľkej účasti biskupov, kňazov i veriacich z celého sveta. Bolo to vlastne prvé menovanie a prvá konsekrácia biskupa Katolíckej cirkvi po páde totalitného režimu v Československu.
Nová situácia po novembri 1989 priniesla aj pre Gréckokatolícku cirkev nové možnosti, ale aj nové starosti. V prvom rade bolo treba získať potrebných odborníkov pre prácu na biskupskom úrade a spolu s nimi, kňazmi, ale hlavne s veriacimi sa pustiť do práce na povznesení pastoračnej činnosti, ale tiež aj na obnove nielen biskupskej rezidencie, ktorá nám bola vrátená v apríli 1990, ale aj zdevastovaných chrámov i ostatných sakrálnych objektov v celej eparchii.
Obnovili sme činnosť Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulty41) a kňazského semi-nára472). Bolo potrebné získať učiteľov a postarať sa aj o zvyšovanie ich kvalifikácie. Išlo o náročnú úlohu, pretože bol vek nedostatok kňazov. Kňazi túto potrebu pochopili a popri pastorácii sa pustili aj do štúdia. Výsledky sa postupne dostavovali v získavaní akademických titulov i v získaní akreditácie na učebné odbory bohosloveckej fakulty.
Za pomoci zahraničných darcov sa podarilo uskutočniť rozsiahlu prestavbu budovy kňazského seminára, aby vyhovoval potrebám narastajúceho počtu kriazských povolaní. Taktiež bol opravený a daný do užívania celý komplex biskupskej rezidencie, kde sme v jednej časti umiestnili bohosloveckú fakultu. Bola zriadená Gréckokatolícka diecézna charita, ktorá, ako sa ukazuje, vyrástla na charitatívnu inštitúciu, uznávanú nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Som rád, že som mohol byť aj pri zrode Festivalu gréckokatolíckych speváckych zborov, ktorý nadobudol európsky význam a aj za cenu veľkých finančných ťažkostí sa do roku 2002 uskutočnilo jeho jedenásť ročníkov.
Veľkou udalosťou v mojom živote i v živote celej Gréckokatolíckej cirkvi bola návšteva pápeža Jána Pavla II. dňa 2. júla 1995 v Prešove. Bol to akt uznania vernosti a utrpenia gréckokatolíkov počas prenasledovania Cirkvi. Pobyt rímskeho pápeža v Prešove bol umocnený aj jeho návštevou prešovskej katedrály, kde sa pomodlil pri telesných ostatkoch biskupa Pavla Petra Gojdiča.
K vrcholným udalostiam Prešovskej eparchie určite patrila beatifikácia biskupa-mučeníka Pavla Petra Gojdiča i rehoľného kňaza redemptoristu otca Metoda Dominika Trčku dňa 4. novembra 2001 v Ríme. Svätá stolica vyzdvihla našich blahorečených aj tým, že ma poverila predniesť žiadosť o blahorečenie pre všetkých ôsmich služobníkov Božích, ktorí boli v ten deň beatifikovaní, aj v mene ich biskupov. Slávnosť beatifikácie bola zavŕšená dňa 17. novembra 2001 v Prešove uložením relikvií blahoslaveného biskupa mučeníka Pavla Petra Gojdiča v prešovskej katedrále. Treba k tomu pripočítať aj faktické ukončenie procesu beatifikácie otca biskupa Vasiľa Hopka, po odbornej a teologickej stránke, do decembra 2002. Na uzavretie procesu v roku 2003 zostali v Ríme už iba procedurálne akty. Ako je známe, aj tento proces bol úspešne zavŕšený beatifikáciou otca biskupa Vasiľa Hopka 14. septembra 2003 v Bratislave, už za služby biskupa Mons. Jána Babjaka SJ, môjho nástupcu na prešovskom biskupskom stolci.
Môžem povedať, že mám veľa dobrých priateľov aj v radoch predstaviteľov iných cirkví a veľmi rád som sa zúčastňoval na mnohých ekumenických akciách. Osobitne môžem spomenúť priateľstvo s už zosnulými: Jeho Blaženstvom Nikolajom, arcibiskupom — metropolitom Pravoslávnej cirkvi a jeho nástupcom arcibiskupom Jánom, i s evanjelickými biskupmi a.v.
Poučenie z môjho života
Keď' som bol počas dlhých mesiacov na samotke, modlil som sa. Nemal som sa s kým rozprávať, len s Pánom Bohom. Viera mi dodávala silu, odvahu, nádej. Nech sa totalitný režim akokoľvek usiloval potlačiť v nás vieru, nemal nádej. Práve naopak. Čím krutejšie boli podmienky, čím ťažšie musel človek pracovať, tým viac sa obracal na Pána Boha. A tým viac dokázal odpúšťať. Blahoslavený biskup-mučeník Pavol Peter Gojdič vo väzení povedal: „Mne nikto neukrivdil". A ja hovorím to isté. Aby bol človek človekom, potrebuje, aby skutkami dokazoval svoje vnútorné presvedčenie, ktoré spočíva v úcte a tolerancii k druhému, aby nastúpil na cestu k zmiereniu. Viera ma priviedla k tomu, že som sa snažil svojim sudcom i trýzniteľom odpustiť. Pred niekoľkými rokmi, ešte v čase mojej aktívnej biskupskej služby, ma na biskupskom úrade navštívil človek, ktorý ma zatváral do väzenia. Prišiel ma poprosiť o odpustenie. Neprišiel však naprázdno, ale ako prejav svojej prosby o odpustenie mi doniesol dve malé fľaštičky, na ktorých rezbárskym spôsobom vlastnoručne vytvoril miniatúry biskupskej rezidencie i mojej osoby. Tieto dary som od neho prijal s vďakou a povedal som mu, že nie v tejto chvíli som mu odpustil, ale už dávno. Odchádzal odo mňa dojatý so slzami v očiach a o niekoľko týždňov po našom stretnutí zomrel. Viem, že zomrel zmierený s Bohom.
Naši biskupi, kňazi, rehoľníci, bohoslovci i veriaci radšej prijali väznenie, zaradenie do pracovných táborov i ťažkú fyzickú prácu, než aby pretrhli spojenie so Svätým Otcom. Aj keď to bolo veľmi ťažké, radi priniesli túto obetu ako prejav vernosti Cirkvi a jej viditeľnej hlave. Toto všetko priniesli ako svoj dar do pokladu viery, ktorého základom je utrpenie Kristovo. Cirkev vždy potrebovala a mala vyznávačov, ktorí sa pre Božiu slávu nebáli nijakých obetí, ani straty života, slobody a materiálnych hodnôt. Považujem za prejav Božej milosti, že naša Gréckokatolícka cirkev mohla podať toto svedectvo vernosti Svätému Otcovi a všeobecnej Cirkvi.
Mons. Ján Hirka
prešovský emeritný biskup
Dodatok
Otec emeritný biskup, Mons. Dr.h.c. Ján Hirka, dostal počas svojej aktívnej biskupskej služby i počas emeritúry za svoje postoje i činnosť niekoľko ocenení. Prešovská univerzita v Prešove mu udelila čestný doktorát Doctor honoris causa (Dr.h.c.), Minister kultúry SR mu v roku 1998 udelil poctu biskupov Moyzesa a Kuzmányho. Predseda vlády SR mu v zastúpení prezidenta Slovenskej republiky udelil v roku 1999 Rad Andreja Hlinku I. triedy. Prezident Slovenskej republiky pri desiatom výročí samostatnosti Slovenska mu v roku 2003 udelil Pribinov rad II. stupňa. Okrem toho dostal aj niekoľko ďalších ocenení od rôznych inštitúcií ako napríklad od Svetového kongresu Slovákov, Matice Slovenskej, Cyrilometodskej spoločnosti atd.